Ľubomír Majerský – LuMaX
web: LuMaX.acom.sk
Fotografický profil na Facebooku
Lubo, co tě vedlo k tomu, že jsi začal fotografovat krajinu?
Huby. Bola by to však veľmi stručná odpoveď, takže ju trochu rozvediem :) Na huby chodievam od svojich piatich rokov. Kým som bol malý, tak som chodieval s rodičmi. Na prelome základnej a strednej školy už len s otcom a ako správni hubári sme vždy chodievali do lesa ešte pred východom Slnka. Okrem húb som začal v lese vnímať mnoho rôznych detailov a okamihov týkajúcich sa fauny a flóry, a v neposlednom rade aj rannú atmosféru, keď sa lúče Slnka predierali pomedzi stromy či hmlu. Tento fakt znamenal v mojom živote veľký zlom, ktorý to celé spustil.
Máš za poslední léta velice dobře nafocené snad všechny kouty Slovenska. Jsi z Popradu, je snad ideálnější výchozí místo pro fotografování krajiny na Slovensku?
Iste, ak to berieme z pozície hôr, zvlášť Vysokých Tatier, tak neexistuje lepší východiskový bod. Nefotím však len hory, ale krajinu ako takú. Hory sú pre mňa magnetom, ale niekedy si človek potrebuje aj od nich oddýchnuť, a tak som začal fotiť aj reflexie, čo v mojom prípade znamená stromy, najmä čerešne. Na tie som zvlášť zaťažený. A popri tom chodení po Slovensku, som začal intenzívnejšie vnímať aj naše pamiatky – hrady, zámky, kaštiele… Z tohto pohľadu mi v mojom portfóliu ešte veľa fotografií chýba. Veľký rest mám na západnom Slovensku a v našom najvýchodnejšom cípe republiky, je to predsa len viac od ruky. Ak už nebudem zvládať hory, tak sa vyberiem aj do týchto regiónov. Použijem oficiálny slogan Slovenska: „Slovensko – Malá veľká krajina / Slovakia – Little Big Country“.
Hradům a zámkům se příliš fotografů nevěnuje. Zachytit je v těch správných světelných podmínkách totiž není vůbec jednoduché. Na co se můžeme těšit, který máš nyní v hledáčku?
Na Slovensku nepoznám nikoho, kto by sa tejto téme venoval hlbšie. Cez hľadáčik som začal intenzívnejšie, detailnejšie a pozornejšie vnímať okolitý svet, ako aj dve najdôležitejšie súčasti fotenia, ktorými sú svetlo a kompozícia. Tieto dva faktory sú pre mňa alfou a omegou, na ktorých budujem celú svoju fototvorbu. Fotenie architektúry je však podstatne ťažšie, než fotenie krajiny, pretože do toho vstupujú mnohé rušivé prvky a jedným z nich sú elektrické vedenia. A u nás je ich naozaj požehnane. Nájsť tú správnu pozíciu, s poznaním efektu nasvietenia, to je skutočne tvrdý, nie oriešok, ale orech. A o perspektívach (zvisliciach) už ani nehovorím… V súčasnej dobe nemám nič naplánované, ale počas voľných chvíľ mám foťák vždy so sebou :)
Určitě je spousta míst, kam se rád vracíš, které je pro tebe opravdu srdeční záležitostí?
Na Slovensku mám veľa miest, ktoré sú mojou srdcovkou. Vypichnem však len tie, ktoré navštevujem veľmi často a dlhodobo. Medzi ne patria vo všeobecnosti Tatry, i keď tento rok (2014) som v nich bol pomenej, a to z dôvodu nepriaznivého počasia. Z nich najviac obľubujem severovýchodnú časť, a to nemám na mysli len Belianky. Neodmysliteľným miestom, na ktoré sa rád vraciam takmer so železnou pravidelnosťou, sú pre mňa obe Fatry, zvlášť na jeseň, keď to tam hrá všetkými farbami. Ďalej sú to Pieniny, kam chodievam pravidelne za každého ročného obdobia. No a nesmiem zabudnúť na oblasť Horehronia, Podpoľania a Pohronia, kde dobíjam baterky každú jar, keď kvitnú čerešne.
Časté noční pochody za focením, to si ve zmíněných pohořích přímo říká o to, že se člověk dříve nebo později potká s medvědem. Máš podobný zážitek?
Áno, aj teraz (október 2014), keď som strávil víkend z časti na Muráni a na večer som sa rozhodol ísť do Veľkej Fatry, do útulne Limba, tak som absolvoval neskorý večerný výstup, sám. Tak ako vždy, nebolo mi všetko jedno. Po horách a lesoch chodievam od malička. Medveďa som videl veľa krát, ale doteraz som osobné (blízke) stretnutie nemal. Vďaka Bohu. Základným pravidlom, ktoré užívam, je vydávať zo seba akékoľvek zvuky. Mám na mysli ľudské zvuky. Keď chodievam sám, rozprávam sa sám so sebou, s horami, s lesom, s potokom… pískam si, pohmkávam či spievam pesničky a neustále to obmieňam, aby to nebol jeden monotónny zvuk, ako napríklad zvonček zavesený na ruksaku. Ten skôr môže medveďa prilákať. Ak je medveď zdravý, vyhne sa človeku z ďaleka. Ďalším pravidlom, ktoré sa mi osvedčilo, je to, že pri bivakovaní jedlo dávam na iné miesto, než mám miesto s ležoviskom. Najhorším obdobím je však prelom zimy a počiatok jari, keď sa medvede prebúdzajú a sú hladné. Vtedy sú najviac agresívne. V tomto období chodievam len do bezpečnejších lokalít, ak to môžem teda tak nazvať. Verím, že sa slovenské porekadlo: „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije“, v mojom prípade nenaplní :)
Když jsme u toho bivakování. V chráněných oblastech a národních parcích to není povolené. Máš nějaké zkušenosti s ochranáři a strážci parků? Sám zastávám názor, že pokud po sobě nenechám nepořádek a zničenou přírodu, tak složím hlavu, kde zrovna uznám za vhodné. Není nic lepšího, než ráno vystrčit hlavu ze stanu do právě se probouzející krajiny…
S názorom, ktorý si vyslovil za otázkou, súhlasím. Patrím medzi málo tých, ktorí si znesú odpad so sebou a aj ho po ostatných dokonca zbieram. Môžem povedať, že som sa stretol s nejedným ochranárom a doteraz som nikdy nemal problém. Mnohých ochranárov poznám osobne. Spočiatku, kým som nadviazal hlbšie vzťahy, bola zo strany ochranárov určitá nedôvera (krivé zazeranie), ale ja som tvor, ktorý vždy hľadá zmierlivú cestu. Za celú éru som stretol len jedného ochranára, ktorý reagoval veľmi podráždene, ale nakoniec som ho ukľudnil. Ak bivakujem, tak bez stanu, takže nielen ráno, ale i noc prináša úžasné zážitky. Naozaj, v horách nie je nič krajšie ako mať nad hlavou nebo plné hviezd a neskôr aj atmosféru vychádzajúceho Slnka.
Zažijte východy a západy slunce na nejatraktivnějších místech v Česku, na Slovensku i jinde v Evropě s partou dalších stejně zapálených fotografů. Zlepšete své dosavadní znalosti a posuňte svou tvorbu opět o kousek dál.
Černobílá, nebo barevná fotografie? Co je ti bližší?
Hm, to je ťažké. Keďže mám vo svojom portfóliu oveľa viac farebných fotografií, tak akosi automaticky by som mal povedať, že farebné fotografie sú mi predsa len bližšie. Ale nie je to celkom pravda. Mám rád aj ČB fotografiu. Je to nerozhodne, pol na pol, avšak ČB prevedenie fotografie sa spracúvava ťažšie. ČB fotografia musí mať vo výsledku dynamiku, dramatičnosť, proste musí diváka chytiť a dopracovať sa k takému výsledku je naozaj výzva. Sú to rozhodne zložitejšie postupy než u fotografie farebnej a nie každá fotografia je vhodná na prevod. Len na okraj dodávam, že už pár rokov fotím len digitálom a fotím vždy do RAW-u, z čoho vyplýva, že zachytený obraz je vždy farebný.
Občas se setkávám u krajinářů, kteří dlouhá léta fotili analogovými zrcadlovkami s názorem, že čip ještě stále nezvládne to, co dříve film. Co si o tom myslíš? Je to jen jakási nostalgie, nebo na tomto tvrzení ještě stále něco pravdy je?
Budem stručný. Aj napriek tomu, že som kedysi fotil analógovou zrkadlovkou, nemôžem vyjadriť svoj názor. Nemám ho totiž podložený dlhodobými praktickými skúsenosťami na základe ktorých by som mohol porovnávať.
Není moc fotografů, kteří by měli Slovenskou krajinu nafotografovanou tak, jako právě ty. Okolní země tě nelákají?
Ďakujem za uznanie. Niežeby ma nelákala aj cudzina, zvlášť Škandinávia ma láka, ale sú určité prekážky, ktoré mi v tom bránia. Najväčšou z nich je snáď to, že by som rád šiel s niekým (minimálne traja) a časovo to zladiť, nie je v dnešnej dobe vôbec jednoduché, nehovoriac aj o prostriedkoch. Samému do cudziny sa mi naozaj nechce a na sever Európy už tobôž nie. V jednej z predchádzajúcich odpovedí som sa vyjadril, že „Slovensko je Malá Veľká krajina“. Stále mám čo objavovať na tom našom krásnom Slovensku a je veľa miest, ktoré som ešte neobjavil.
Díky a ať se daří!
